Umrela mi manželka.Tri roky po svadbe som zostal sám.Nemali sme deti,nemohla,bola chorá.Vôbec jej to nevyčítam,miloval som ju.Miloval som ju až tak,že som síce vedel,ale nepripúšťal fakt,že umrie tak skoro...
Chodil som na diskotéky,kde sme sa s kamarátmi spili a ani sme nevedeli,ako sme sa dostali domov. Bolo príliš pohodlné a možno aj odpudzujúce sa zmeniť.Byť flegmatickým aužívať si život,však o čo ide??Ale úprimne a sám pred sebou som si vedel priznať,že mi je zo seba zle,že tento život ma napĺňa nepokojom...
Poznal som pár ľudí,pre ktorých znamenala zábava čistý a spontánny smiech,ich rozhovor bol iný..neviem to presne špecifikovať,avšak ja som tam nevedel a možno nechcel patriť...Neviem.
Opäť som sme sedeli s kamarátmi a balili "divčatá"(nedalo sa ich nazvať dievčatami,boli to skôr ženy bez cieľa).Zrazu ku mne prišlo dievča,vyzvalo ma do tanca,aj by som šiel,ale ked´ som videl,že sa otočilo k skupine s "uprimným úsmevom",odmietol som.Bál som sa a hanbil,ušiel som.Najradšej by som ušiel sám pred sebou,neviem čo ma viedlo k tak radikálnej zmene,ale to dievča mi dalo takú "facku",že som stratil priateľov,s ktorými som sa chodil tak často zabávať,myslím,že som ich nechal plávať chtiac,už ma viecej nelákali... Dievča vo mne vyvolalo inú tužbu,akú som doteraz pociťoval k ostatným,túžba ju znova vidieť,jej úsmev a pohyby boli len minútkami v mojom žovote a stali sa pre mňa tak významnými...
Komentáre
uups
nevadiiiii
ee